reklama

zápisky z ciest 1

...cez mesto som to prehnala 80tkou, pred kanceláriou som prehodila veci z auta do taxíka, zaparkovala a taxikárke som zapltila ešte počas jazdy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Tak toto bude zase jeden z tých výletov, na ktoré sa nezabúda... Začalo to hneď ráno. Trosku neuvážene som si nechala služobné auto doma, že ho do kancelárie zaveziem tesne pred odchodom. Budík som si dala na pol štvrtú. Autobus odchádzal o pol piatej a ja som už bola na 80% zbalená. Len som si neuvedomila, že ráno čas uteká nejako rýchlejšie... cez mesto som to prehnala 80tkou, pred officom som prehodila veci z auta do taxíka, zaparkovala a taxikárke som zaplatila ešte počas jazdy. Dorazili sme v hodine dvanástej. O 2 minúty som už sedela v autobuse.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cesta do Viedne prebehla pokojne, horšie to už bolo s letenkou. Ďalšia osoba na check in, ktorá si odo mňa pýta Etihad ID. Problém! Také nemám. Dostala vizitku. Našťastie stačila. Keď lietadlo začalo pristávací manéver, dostalo sa do zóny alla turbulencia. Alla poriadna turbulencia. Zvažovala som, že začnem hľadať papierové vrecúško, ale vyhrala túžba udržať si raňajky, ktoré som práve dojedla, v žalúdku. Na letisku v Bukurešti som zistila skvelú správu. Jeden z autobusov ide priamo na vlakovú stanicu Gara de Nord. Žiadne prestupovanie. Rozmýšľala som, či aj v Bukurešti chodia v MHD revízori. „Cestovný lístok prosím!“ Telepatia. Chodia. Jemné, drobné ženičky. Na Slovensku by veľmi nepochodili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na Gara de Nord som strávila 2 hodiny. Prvú v KFC, druhu v Mc Donalds. Stratila som jednu náušnicu. Typické. Vonku kosa, začalo snežiť a ľudia sedia aj v predzáhradkách. Zjavne sú na zimu zvyknutí. Ja nie, ani čaj ma nezohrial.

Trištvrte na dve, vlak odchádza o druhej. Vchádzam do vagóna a za mnou hŕba ľudí. Všetci hľadia na čísla nad sedadlami. Ty vole. Tu automaticky dostaneš miestenku. Rozhliadam sa po vozni. Vlak je pekný, novy, čistý. Cesta bude príjemná. Pozerám na svoj lístok a slečna spolucestujúca ma posiela na opačný koniec vagóna. Tam sa na mňa vrhnú dvaja upíry. Obidvaja sa mi snažia pomôcť a dav okolo mňa sa zužuje. Tlačí ma späť, odkiaľ som práve prišla. Iniciatívy sa chytí chlap. „Tu si môžete sadnúť“, usádza ma na najbližšie voľné sedadlo. Vyloží mi kufor do batožinového priestoru, odhrnie závesy , popraje šťastnú cestu... a už sedí oproti mne a ukazuje nejaký papier, že zbiera peniaze pre deti... pre 6 detí... táto scéna mi okamžite pripomína francúzsky vlakový zážitok a tak mu pre istotu kontrolujem ruky, či v nich náhodou nedrží moju peňaženku. Vidím iba papier. Celý svoj majetok držím pevne v náručí pripravená sa aj pobiť a presviedčam ho, že nemám peniaze. Zjavne neverí. Že vraj môžu byť aj doláre alebo bude stačiť aj 10 eur. Dám mu 2 lei. Vraj málo. Viac nemám. Koniec debaty. Odchádza. Uff. Za par sekúnd sa pri mne pristaví druhý upír. Pani predávajúca nejaké časopisy. Keďže sú po rumunsky, vysvetlím jej, že tomu nebudem rozumieť. Pochopí a odchádza. Prejde ďalších par sekúnd a privraví sa mi mladý chalan – Rumun. „Pozor na peniaze. Si v Rumunsku. Bohužiaľ.“ Ešte pevnejšie stisnem svoj majetok a čakám, kto sa mi prihovorí ako ďalší. Zrazu sa okolo mňa zhrčí kričiaca rodina. Due, due??? I do not speak Romanian. Due, due??? Áno ste vo vagóne číslo dva. Prezieravo som na sedadlo vedľa seba dala svoj kabát, aby nikto neohrozoval moju osobnú zónu. Pochopia a sadnú si do vedľajšieho radu. Nepochopí však pani sprievodčíčka, ktorá si na môj kabát v rámci kontroly lístkov aká dlhá, taká široká sadne. Bojujem s túžbou vytiahnuť jej ho z pod zadku, ale predstava temperamentných Rumunov mi v tom zabráni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vonku chumelí. Z vlaku vločky vyzerajú veľké ako moja dlaň. Rumunská zima ma neminie. Po štyroch hodinách vo vlaku prichádzame do Konstanci. Privíta ma iba jedna veľká tma. V podchode vypadla žiarovka a ľudia si pod nohy svietia mobilmi. Na spodku schodiska je malá vodná priehrada a v strede kameň. Balansujem na ňom na jednej nohe – v jednej ruke kabelka a notebook, v druhej 20 kg kufor. Modlím sa, aby to moja noha zvládla. Najvyšší čas, aby som sa naučila úsporne sa baliť. V hlavnej hale sa na mňa vrhá chlap. „Taxi, taxi!“ Kývam hlavou, že nechcem, ale on pred sebou vidí iba svoj biznis a naháňa ma až pred budovu. Po anglicky nevie ani slovo, tak odchytí najbližšie stojaceho chlapíka. Ten vie po anglicky tak pozdraviť a horko ťažko narátať do desať. Vysvetľujem mu, že potrebujem bloček za cestu. Taxikár krúti hlavou, nemá. Ale odvezie ma iba za 10 lei. To zase krútim hlavou ja a vyberiem sa k najbližšie stojacemu taxíku. Do hotela ma doviezol za 5 lei. Ešte že nie som v Rumunsku prvý krát.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ubytujem sa a rozhodnutá splniť si predsavzatie ísť ku moru sa vydávam do ulíc. Recepčná iba pozrie na chumelicu vonku a bezmocne zalomí rukami. Vidí, že moje odhodlanie je silnejšie ako počasie, tak ma na rozlúčku aspoň pohladí. Otvorené more a sneh dokopy som ešte nevidela. Ani dnes nie. Tmavé bolo a s oblohou splývalo už 10 metrov od brehu. Pôjdem pozrieť za svetla. Aj tak mám zajtra cestu okolo...

Martina Bimanova

Martina Bimanova

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

najviac povie môj blog Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu